Výstup na Tri koruny
Náš výstup na Tri ko'runy sa začal v dedine Sromowce Nižne na poľskej strane Dunajca. Žltá značka nás rýchlo vyviedla za dedinu na krásny chodník popri potoku. Trasy výstupu na vrchol sme našli dve, ale po odporúčaní poľského turistu sme sa ďalej držali žltej, vraj "lagodnejšej" varianty. Aj na poľských turistických chodníkoch je pekným zvykom popriať si dobrý deň alebo "dzień dobry". Ak sa však chcete zahrať na Poliaka, najprv si zistite, či proti vám nejde Slovák (čo je dosť pravdepodobné), aby ste ako Monika jediní nehovorili Dzień dobry :D
Po chvíli cesty sme sa ocitli ako keby v rokline. Po oboch stranách sa nad nami vypínali magické skalné masívy, prerušené len úzkymi potokmi po rútiacom sa kamení. Strmé svahy držia pokope najmä stromy a kríky svojimi koreňmi a ukrývajú množstvo dier, snáď jaskyní. V ďalšej časti prechádzka začína byť náročná. V hustom lese cestička tvorí cikcakovitý výstup do naozaj strmého kopca. Odporúčam si pred týmto úsekom oddýchnúť, pretože cestou chýbajú lavičky. Tie sme našli až keď sa kopec zmiernil a otvorila sa pred nami viac menej lúkovitá oblasť. To najťažšie stúpanie sme mali za sebou a hneď sa nám šlo ľahšie.
Poľské národné parky sa líšia od tých našich v prístupe k tzv. mŕtvemu drevu, to znamená k stromom padnutým, zasiahnutým bleskom či napadnutým lykožrútom. Naše lesy, aj tie chránené, sa často musia podriadiť "estetickému" štandardu lesníkov, preto sa všetky padnuté stromy odvážajú. Koncept mŕtveho dreva sa stáva čoraz uznávanejším v modernej ochrane prírody. Hovorí o tom, že živiny z mŕtveho dreva sú dôležité jednak pre prirodzenú výmenu generácií stromov a jednak pre množstvo lesných živočíchov, od chránených druhov hmyzu až po medvede. Bolo veľmi príjemné sa prejsť v parku, kde tomu rozumejú.
Poslednou časťou výstupu je kovové schodisko, ktoré nás doviedlo na tak očakavanú vyhliadku z najvyššej Korony. Výhľad je naozaj úchvatný a pri tom nie až tak desivý, ako by sa mohlo zdať. Krásne vidieť Červený kláštor, Dunajec, Sromowce Nižne aj nejaké jazerá, ktoré už neviem, ako sa volajú (ale chceme tam ísť v lete). V diaľke vidno Tatry, ak nie je zamračené. Od konca apríla je vstup na vyhliadku spoplatnený, možnože aj celý výstup, tomu sme celkom nerozumeli. Po vynadívaní sa a nafotení sme sa vydali na cestu dole.
Milujem okruhy, keď sa človek môže vrátiť inou cestou než prišiel. Monika pozerala mapu a pokúšala sa nás presvedčiť, že vie, ako na to. Nikto jej veľmi neveril, samozrejme, a tak sme pokračovali po modrej značke až po debate s poľským turistom a hľadali odbočku na zielony szlak. Podarilo sa, táto trasa skutočne bola zrejme menej "lagodna", ale za to bola krásne opustená a mali sme ju len pre seba. Vynorili sme sa pri potoku, kde sme začali a ponáhľali sa pozrieť Červený kláštor, kým ešte vládzeme.
