Sedem rilských jazier
Pohorie Rila je neďaleko od Sofie, jeho najvyšší vrch Musala čnie do výšky 2925 metrov nad morom. Naším cieľom bolo sedem plies, ktoré sa nachádzajú neďaleko od seba. Najväčším problémom bolo málo času a komlikovaná logistika. S verejnou dopravou sme sa zo Sofie k Rile dostali až niekedy okolo desiatej hodiny. Autobusom do Dupnitse, ďalším do Sapareva Banye a potom ešte taxíkom. Aby sme to stihli, pre výstup do potrebnej výšky sme zvolili lanovku. Oveľa lepším riešením by bolo nechať si na Rilu aspoň dva dni (ideálne tri, aby ste stihli ešte Rilský kláštor na druhej strane hory), ale nejako nám došli dni.
Inak tá bulharská autobusová doprava je úplne divná. V krajine majú desiatky autobusových spoločností, niektoré premávajú na určitých trasách, iné na ďalších a jednotlivé spoločnosti nemajú údaje o tých ďalších, takže dopátrať sa súvislej informácie, keď musíte prestupovať, je dosť problém. A autobusovú stanicu v Sofii sme hľadali dosť dlho - nie je to nejaká veľká budova s kasami, ale skôr súbor malých kancelárií jednotlivých spoločností hneď vedľa veľkej železničnej gary.
Vtipný bol aj systém lístkov - niekde sa dajú lístky kúpiť vopred, inokedy až v autobuse. Keď sme nastúpili sem, šofér vyzeral až prekvapene, že mu hneď chcem dať peniaze za lístky - väčšina domácich len nastúpila a šmarila mu do kasy nejaké drobné až keď vystupovali. Bola to príjemná cesta, dokonca mi jeden pán podaroval hrušku.
Z Banya Sapareva je to ešte 18 kilometrov k lanovke cez lyžiarsky komplex Panichishte. Pani, čo s nami vystúpila z autobusu, nám hneď zjednala taxi, keď sa opýtala, či ideme na jazerá. Za 4 leva na hlavu nás vyviezli hore.
Rilské hory sú veľmi pekné, ale napriek tomu som si celý čas hovorila, o koľko sú naše Tatry krajšie. Aj keď sme boli vo výške okolo 2300 metrov nam morom, stále tam bolo strašne teplo (svoje skvelé horské bundy, ktoré sme ťahali cez celé Bulharsko len kvôli Rile, sme opäť nevyužili). Tráva bola vysušená, kosodrevina taká nejaká o ničom oproti tej našej bujnej a nepriepustnej. A v jednom plese dokonca rástli nejaké vodné rastliny.
Rástli tu krásne fialové kvietky, to bolo super. No a plesá sú naozaj obdivuhodné, my sme videli len päť zo siedmich. Pôvodne sme chceli vyliezť hore jeden deň, prespať na niektorej z horských chát a na druhý deň sa vrátiť do Sofie, ale už sme boli poučené o tajoch bulharskej dopravy a báli sme sa, že by sme nestihli lietadlo. Ak by sme šli ešte raz, určite si necháme viac času a vyšliapeme na všetky tie vrcholy, odkiaľ je vraj výhľad na všetky jazerá naraz.
A vyhli by sme sa tejto frekventovanej trase. Naozaj tu bolo veľmi veľa ľudí a to bola polovica septembra - niečo ako Predné solisko, kam sa veľká časť ľudí dovezie na lanovke.
Aj tak to bola krásna prechádzka a spokojne sme sa odviezli dole. Tu nastal problém, ako sa dostať späť do Banya Sapareva. Mali sme vizitku od taxikára, čo nás viezol hore, ale nejako sa nám nechcelo ísť takto pohodlne. Stopli sme si autíčko. Zastavil nám pár z Izraela, ktoý mal tu v Bulharsku prenajaté auto (ako väčšina turistov). Tak sme sa zviezli dole a už sme len potrebovali nájsť zastávku autobusu. Jeden starý pán nás navigoval rukami-nohami za roh. Tam sme našli len krčmičku, vyzerali sme asi zmätene, krčmárka nás ale uistila, že tu je fakt zastávka. Stihli sme aj pivo.
V Dupnitsi je pri autobusovej stanici Kaufland a tam je wi-fi (!), tak sme si rezervovali ubytovanie v Sofii a odviezli sa autobusom do hlavného mesta.
